driving

Svoj vodičák som dostala v máji 2016 a do tohto roku som nejazdila.
Myslím si, že moje priznanie ľudí v mojom okolí nijak neprekvapí a možno prekvapí len niekoho, kto si povie: "Tak načo si si ten vodičský preukaz urobila?"

Úprimne, ja som si aj myslela, že budem pravidelne jazdiť, ale.. bolo tám pár ale.
Problém bol v tom, že keď som si začala robiť vodičský preukaz, mala som 17 rokov a úprimne, to, že by som mala sadnúť za volant a šoférovať, bolo pre mňa nepredstaviteľné. Ja, ešte dieťa a už šoférovať? Keď som mala prvú jazdu v autoškole, stále som tomu nechcela uveriť. Na každú hodinu som sa mierne obávala, ako to vlastne dopadne a možno práve tento stres spôsoboval to, že jazdy bývali síce celkom fajn, no ja som vo svojom vnútri stále cítila, že nie som pripravená.
Vodičský preukaz som si však vydobyla a na druhý pokus som to dala. Bola som šťastná, pretože som si už sama seba predstavovala, ako budem jazdiť a nebudem sa musieť spoliehať na autobusy, ktoré od nás idú naozaj v otrasných časoch a vždy som všade o dve alebo tri hodiny skôr alebo o pol či trištvrte hodinu neskôr. A keďže v mnohých prípadoch meškať nemôžete, vždy som bola v meste o niekoľko hodín skôr a zabíjala som čas popíjaním kávy či chodením po obchodoch.

Po približne dvoch rokoch, odkedy mám vodičák a po približne roku a pol, čo mám vlastné auto, som však stále nezačala jazdiť pravidelne. Dôvod? Jednoducho som stále vo vnútri seba necítila, že je to v pohode. Nejako som sa necítila dostatočne vyzretá na to, aby som začala jazdiť a sama behala po uliciach v mestách. Nie žeby som jazdiť nevedela. To viem. Jednoducho som si neverila a cítila som stres, keď som si sadala za volant.

Veď viete, ako to v živote chodí. Niekedy hľadáte ten správny impulz na určité veci a ten nechodí. No a presne vtedy, keď to už pomaly chcete vzdať, vás to kopne a vy cítite nový príval energie a nejakého nadšenia. A presne toto sa stalo aj mne nedávno, keď som sledovala nejaké video. Ani sama neviem, o čom to bolo, len viem, že v ňom niekto sedel v aute, šoféroval, nakrúcal sa a o niečom hovoril. V tom ma to úplne pochytilo. Nebolo by skvelé len tak si sadnúť za volant a jednoducho ísť? Odviezť sa do školy alebo na nejaké stretnutie bez toho, aby som musela čakať niekoľko hodín? Bolo! A v tom som jednoducho pocítila, ako veľmi chcem šoférovať a ako sa do toho chcem zas dostať. A tak som začala na sebe pracovať a stále aj pracujem, pretože raz chcem sadnúť úplne sama za volant a odviezť sa kamkoľvek chcem.