you mean so much to me

Mám chuť dnes napísať neuveriteľne úprimný článok, ktorý sa týka pár ľudí v mojom okolí. Viem, že keď si to niekto z nich prečíta, aj im samým to dopne, koho myslím. A úprimne, ani mi to nevadí. Možno budem práveže aj rada, že to budú vedieť.

Som typ človeka, ktorý si k sebe nepripúšťa mnohých ľudí. Najradšej som v malom kruhu ľudí, ktorým dôverujem. S ostatnými môžem mať dobré vzťahy, ale to, aby som im na 100% verila a aby som sa im zdôverovala? To nie. Týchto ľudí, ktorých mám okolo seba úplne blízko a verím im, je len veľmi málo. Je to najmä z toho dôvodu, že viem, ako ľudia vedia ublížiť. Neraz sa mi stalo, že ma niekto podrazil, zmizol z môjho života bez nejakého vysvetlenia alebo jednoducho ublížil. A preto som už dávno zistila, že nie každému sa dá veriť a nie každý je pre náš život prínosným a dobrým človekom. Niekto sa do nášho života jednoducho nehodí.

Potom tu je však druhá skupina ľudí a to tí, ktorých máte radi odrazu. Jednoducho prídu do vášho života náhle, nejako ani nestihnete postaviť vašu pomyslenú bariéru, ktorú máte okolo seba vždy, keď príde niekto, koho ďalej pustiť nechcete, a dostanú sa k vám až príliš blízko. Niektorí sa dostanú dokonca tak blízko, že nechápete sami seba, ako je to možné. Ako sa mohli dostať tak hlboko pod vašu kožu. 

Neskôr však príde ten nepríjemný pocit - strach. Začnete sa báť, že človek, ktorého ste si odrazu pustili tak blízko, vám ublíži. Že niečo spraví, odrazu len odíde a vy nebudete vedieť, ako znova žiť bez toho človeka. Pretože v sebe budete mať to nepríjemné a ťaživé prázdno, ktoré po ňom ostalo. Veľmi srandovné na tom všetkom je to, že mnohokrát tí ľudia nespravia nič zlé, len my sa bojíme, aby sme ich nestratili a vytvárame chyby či nejaké zlé situácie sami. Sami to všetko pekné kazíme.

Títo ľudia môžu byť naši kamaráti, kamarátky alebo blízki ľudia, ktorých máme radi a jednoducho o nich nechceme prísť. 

sweater - Gamiss

U mňa majú špeciálne postavenie za pomyslenou bariérou najmä moje dobré kamarátky, ktorým verím. Cez bariéru sa jednoducho dostali, pretože sú ako moje sestry, ako niekto z rodiny, komu môžem veriť. Do tohto úzkeho kruhu patrí aj moja rodina, pretože jej verím. 

Len nedávno sa mi stalo, že mi do života prišiel jeden človek, ktorý sa dostal až moc blízko. Možno by som chcela povedať, že neviem, ako sa to stalo, no ja som tomu človeku dala príležitosť a možnosť, dostať sa cez ňu. Pretože som chcela. A práve nastalo to nepríjemné obdobie s názvom strach. Strach, že o túto, pre mňa dôležitú osobu, ktorá mi dokáže vyčarovať úsmev na tvári, zlepšiť náladu a celkovo povzbudiť ma, prídem. Je to ten nepríjemný pocit, kedy jednoducho neviete čo robiť, pretože potom prichádza zlý a boľavý pocit prázdnoty, ktorý sa len ťažko vyplňuje niečím iným. A trvá veľmi dlho. V takejto situácií treba dúfať a vždy veriť v to najlepšie. Pretože s tým neurobíme nič. Je to na tom druhom človeku, ktorý sa rozhoduje či ostane alebo odíde. Len málokedy však tento človek chce vedome ublížiť. Mnohokrát ublíži a ani sám o tom nevie. 

Možno si niekto bude myslieť, že stavať okolo seba ochrannú bariéru je zbytočné, že sa len človek zbytočne izoluje a ťažšie si hľadá priateľov či lásku. Ja si však myslím, že je úplne normálne, ak sa človek chce chrániť, pretože už niečo zažil a nechce byť znova ranený. Tí správni ľudia do nášho života prídu aj keď budeme mať okolo seba vysoké múry. Jednoducho ich prelezú a ostanú pri nás na veľmi dlhý čas, niektorí navždy a objímu nás tak silno, že všetky naše rozbité časti dajú dohromady.