short hair

Keď som bola malá, vždy som si hovorila, že budem mať dlhé vlasy. Odmalička som dlhé vlasy mala. Mamina mi ich zapletala so tenkých malých vrkôčikov, keď boli mokré a na ďalší deň som ich mala krásne vlnité. Vždy sme sa smiali, keď sme ich počítali a bolo ich vždy viac a viac. Vtedy som jednoducho vedela, že dlhé vlasy chcem aj keby čo bolo a nikdy to nechcem zmeniť.
Tak to bolo veľmi dlho. Do konca základnej školy som dlhé vlasy mala, nikdy ma nenapadlo skrátiť si ich. Jediný čas, kedy sa mi nožnice dotkli vlasov bolo vtedy, keď som sa išla mierne podstrihnúť. Aj vtedy brala väčšinou iniciatívu mamina, ktorá mi odstrihla len naozaj malý kúsok, pretože viac som nechcela, no vedela som, že ich podstrihnúť musím.

sweater - Zaful.com

Prvýkrát som začala reálne uvažovať, že sa dám ostrihať, keď som prežila svoje najhoršie obdobie v živote, o ktorom som tu pred nejakým časom písala. Bolo to niekedy na konci druhého ročníka na strednej škole. Vlasy som mala jednoducho zničené a ani podstrihnutie by to nezachránilo. Stále som si však nahovárala, že je to v poriadku. Nebolo, a preto som sa nakoniec rozhodla, že vlasy idú dole. Bolo to však len naozaj odstrihnutie zbytočných vlasov a následné čakanie na to, aby mi znova narástli, pretože som nejako krátke vlasy nechcela. Keď som mala krátke vlasy, nejako nemali tvar, stále to bolo také.. bez tvaru. Dokonca som s nimi ani nič nerobila. Keď sa na to spätne pozerám, viem, že som vtedy pripravená na krátke vlasy nebola, jednoducho som to vtedy musela urobiť.

Teraz som však bola jasne rozhodnutá. Rozhodovala som sa dlhšie. Bolo to najmä kvôli tomu, že som videla mnoho krásnych účesov a strihov na krátke vlasy a úprimne? Tie moje boli dlhé, ťažké a husté. Mám husté vlasy, a pretože boli dlhé, jednoducho boli ťažké a vždy nejako spľasnuté. Práve preto som si povedala jasne, že to chcem zmeniť. V okolí mi ľudia hovorili, aby som počkala do stužkovej a potom išla, no úprimne? Cítila som, že potrebujem zmenu a čakať do konca januára na stužkovú.. no myslím, že to by som nevydržala :D A pred približne týždňom a pol som sa rozhodla, že to dám dolu. Jednoducho do toho idem. Milujem skúšanie nových vecí, aj keď sa zmien bojím.

Pár hodín pred strihaním som mala nervy a nepríjemný pocit v žalúdku, že čo ak sa mi to nebude hodiť a podobne, no povedala som si, že ak nie, dorastie to. Mne vlasy rastú naozaj rýchlo, takže som sa aspoň týmto upokojovala.
Strih som si rozmyslela, chcela som niečo do polovice krku a tak, aby vlasy mali mierny spád, čiže vpredu budú dlhšie a vzadu kratšie.
Keď som si sadla do kresla u kaderníčky, odrazu bolo všetko lepšie. Celý stres opadol a ja som cítila, že som tam správne a nerobím chybu. Že robím tú správnu vec. A tak som si len užívala celý ten proces. Nakoniec som vlasy nedala až tak krátko, nechala som ich trochu dlhšie, no myslím, že najbližšie ako pôjdem na strihanie, dám to ešte kratšie :)
S vlasmi som bola spokojná okamžite! Bála som sa, že budem najprv nespokojná, pretože mi pôjdu tak všelijak a neviem... No hneď ako som sa postavila z toho kresla a vyšla som von, cítila som sa voľná.

Cítila som, že začínam novú kapitolu svojho života. Niečo nové. Pretože viete ako sa hovorí. Keď sa žena ostrihá, akoby ukončila nejakú kapitolu svojho života. A ja som cítila, že zmenu potrebujem. Že niečo potrebujem ukončiť :)
Takisto som sa veľmi prekvapila, keď mi všetci v okolí hovorili, že tie vlasy vyzerajú skvelo. Až také pochvaly som nečakal, za čo veľmi ďakujem! :)

Takisto viem, že teraz v blízkej budúcnosti dlhé vlasy nechcem a plánujem si to nechať takto. Uvidím, ako sa rozhodnem po nejakom čase :) Viem však, že teraz mi to takto vyhovuje, pretože si to môžem rôzne upravovať a nemusím tie vlasy nosiť len vo vrkoči alebo rozpustené, pretože nič iné sa s tým poriadne robiť nedá.

A čo vy? :) Aké vlasy preferujete? :)