instagram does not make you a photographer

Názov dnešného článku som videla na jednej fotografií, ktorú sem pridám aj ako ilustračnú. Pri prečítaní tohto "výroku" som sa zamyslela a napadlo mi pri tom hneď niekoľko vecí.
Nezdá sa vám, že v dnešnej dobe sa akoby vytrácajú tie "pravé" črty povolania, preto ich robí aj niekto, kto absolútne nevie, čo tá práca obnáša?

Vysvetlím vám to na veľmi jednoduchom príklade. Keď som nastúpila na strednú školu, hotelovú akadémiu, o obsluhe, hotelovom manažmente a podobných veciach som toho veľa nevedela. Nejaké základy som v tom mala, keďže môj otec v gastronómií roky pracuje a je v tom naozaj dobrý, no kým som si v deviatom ročníku nevybrala "hotelku" len z dôvodu dobrých referencií (fakt som v štrnástich nevedela, čo chcem robiť), nejako som sa do tejto sféry moc nehrnula.
Za päť rokov, ktoré som túto školu navštevovala, som sa naučila kvantá vecí, ktoré človek v hotelierstve (a fakt nie len čašník, ale takisto aj človek na vyšších pozíciách v hoteli alebo jednoducho v gastronómií) musí vedieť. Maličkosti, ktoré dotvárajú celok, vďaka ktorému má potom stolovanie naozaj nejaký šmrnc.
Dnes, keď prídem do reštaurácie a vidím už len niekedy oblečenie samotných obsluhujúcich, je mi smutno. Viac ako väčšina z nich totižto netuší, čo všetko sa má, čo by sa naopak nemalo a čo sa vyžaduje.
Týmto všetkým nehovorím, že človek, ktorý pracuje vo svojom odbore musí byť vyučený. Nie. Hovorím o tom, že človek, ktorý svoju prácu robí, by o nej mal vedieť aspoň základné veci a mal by sa o prácu zaujímať. Vzdelávať sa v nej.

A presne tak, ako hovorí aj nadpis článku, dnes stačí, aby ste mali mobil, nejakú appku na úpravu fotiek a človek sa okamžite považuje za fotografa. Sama fotografkou nie som, nikdy som sa za ňu nepovažovala, aj keď som dlhší čas ňou chcela byť. To, že fotím okolie, nejaké veci na blog či instagram a svojich priateľov ešte neznamená, že sa môžem považovať za fotografa.
Dnes je teda fotografom naozaj úplne každý, kto drží fotoaparát, dokonca aj človek, ktorý ho má druhýkrát v živote v ruke. Veď mám zrkadlovku, tak sa automaticky stávam niekým.

Rovnako je to aj so žurnalistikou. Písať články môže každý. To je pravda. Ale ak už raz píšem a chcem písať, aspoň základy tej slovenčiny by bolo potrebné vedieť, no nie? Gramatické hrúbky, s ktorými sa dnes stretám aj na weboch, na ktorých by som nič takéto nečakala, sú fakt na zaplakanie. Ja osobne, a vedia to o mne aj moji blízki a kamaráti, som na gramatike a slovenčine strašne závislá. Síce sa snažím neopravovať svojich kamarátov, pretože viem, že je to potom so mnou na nevydržanie, k niektorým veciam sa niekedy vyjadriť musím.
Na druhú stranu, ani ja nie som úplne bezchybný človek, ktorý sa nikdy nepomýli. Preto som vždy otvorená aj ja opravám od ostatných. Tak sa totižto človek najlepšie naučí.

Osobne zastávam názor, že človek nemusí byť vyučený na mnoho povolaní (samozrejme, doktori, právnici a podobne sa nepočítajú), aby ich mohol robiť. Príkladom je žurnalistika, práca v médiách, fotograf atď. Na tieto práce stačí, aby bol človek šikovný. Dôležité je však najmä to, aby sa v nich stále vzdelával. Učil sa na vlastných chybách, učil sa od starších a skúsenejších, učil sa z noviniek, ktoré vidí na internete, v knihách. Jednoducho aby sa po škole neprestal vzdelávať a neprestal myslieť na to, aké je dôležité posúvať sa v danom povolaní stále ďalej. Pretože človek nikdy nedosiahne úroveň, kedy bude vedieť úplne všetko. A to je to najkrajšie na našom živote. Vždy je tu možnosť naučiť sa niečo nové. Niečo, čo nás posunie ďalej.