a ty vlastne máš nejakú prácu?

Čudovali by ste sa, koľkokrát počujem túto, celkom podpichovačnú a kritizujúcu, otázku. Moje odpovede sa líšia človek od človeka. Ak je to niekto, koho skoro nepoznám, poviem niečo v zmysle: "Nie nemám, peniaze v dvadsaťjednotke ťahám od rodičov." Na to dostanem nepekný pohľad, dobre že nie facku, no človek má aspoň odpoveď, ktorú čakal.
Druhou mojou reakciou zvyčajne býva len krátke "Áno." Načo vysvetľovať.

Ono, na prvý pohľad môže vyzerať, že nerobím nič a len "ťukám" do počítača. A ja sa staršej generácií pozostávajúcej z babiek a postarších paní (ktoré odsudzujú a ohovárajú) ani nečudujem. Pre nich je "normálnou" prácou, ktorou si môžu zarobiť, len tá manuálna. Cez to vlak nejde a koniec. Ak robíte niečo iné, nebodaj IT alebo niečo so sociálnymi sieťami, hráte sa "len" za počítačom.
Úprimne, moja babka si doteraz myslí, že nič nerobím a fungujem na príjme zvanom "mamina peňaženka".
Na jednej strane ľudí, ktorí moc nechápu čo robím, úplne chápem. Sedím za počítačom, pracujem z domu a pijem pri tom víno a kávu. Na prvý pohľad to nejaká pracovná morálka nie je. Na druhej strane, občas sa mi chce vylepiť facku človeku, ktorý si myslí, že nič nerobím, keď zo seba potím aj dušu a pracujem aj cez sviatky, piatky a nedele.
Čo si ale budeme. Svoju prácu by som nedala za nič. Nikdy.

V jednom som mala vždy šťastie. Nikdy som nebola v "bežnej" práci alebo na nejakej brigáde v obchode, v reštaurácií alebo vo fastfoode. To sú dnes celkom obľúbené brigádnicke miesta. Moja sestra, ktorá je o tri roky mladšia, ich vystriedala už niekoľko. Každý rok niečo iné. Ja nikdy nič z toho.
A nie je to tým, že by som bola lenivá. Ako odrobila som si celkom veľa svadieb a iných akcií popri škole aj mimo nej. Ide skôr o to, že kým som bola v prvom a druhom ročníku na strednej škole, moji rodičia na mňa netlačili s tým, aby som si našla nejakú brigádu. Nechávali mi priestor na to, aby som sa našla v niečom, čo ma baví. Taktiež mi dávali priestor, aby som sa mohla čo najviac venovať škole a všetkým potrebným veciam spojeným s ňou. A vďaka tomu som už v polke druhého ročníka začala pracovať - písať články.

Dnes mám full time job, počas ktorého píšem odkiaľkoľvek chcem. Som neskutočne vďačná každému, kto mi v šestnástich dal možnosť písať - či už zadarmo alebo aj za nejaké finančné ohodnotenie. Vďaka nim všetkým som tu. A môžem povedať, že som sa posunula o míľové kroky.

A aj keď si niektorí ľudia myslia, že nič nerobím (dokonca aj niektorí členovia mojej vzdialenej rodiny si myslia, že mojim príjmom sú peniaze od rodičov 😅) mne to už nejako nevadí. Nech si myslia. Ja zatiaľ potichu zarábam 🙋.