this is me

Dnes mal vyjsť recept na domáce donuty, ktoré som robila už asi pred dvomi-tromi mesiacmi a stále som sa nedopracovala k tomu, aby som vám ho sem dala. Dnes to však bude iná téma. Úplne odlišný článok, ako je taký oddychový. Dnes vám chcem niečo povedať.

Posledný týždeň (presnejšie asi týždeň a pol) sa môj pohľad na svet zmenil. Znie to vtipne? Možno, pre niekoho. Ale ja to myslím teraz vážne. Určite aj vy poznáte to, ako si čítate nejaké  články, snažíte sa pozerať na celú situáciu inak, no nejde to. A potom sa to odrazu stane. Niečo sa stane, niekoho stretnete alebo len niečo uvidíte, počujete a je to. Odrazu ste na tom úplne inak. Zistíte, že ste nepotrebovali počúvať nejaké pesničky, čítať si rôzne motivačné články či citáty, pretože ste to akoby pochopili. Alebo ste na tom presne ako ja. Nepochopili ste to, len to proste nechávate plynúť a čakáte, čo sa stane. A dúfate v to najlepšie, čo sa môže stať, pretože aj keď si hovoríte, že to nechcete, vaše podvedomie hovorí niečo úplne iné.

Začala som sa viac venovať čítaniu rôznych článkov, no nie len tak obyčajných, skôr by som povedala, že sú to články, ktoré v sebe majú dušu. Majú v sebe niečo, pretože daná osoba si niečim prešla a v článku píše o svojej skúsenosti. O tom, čo ju ranilo, čo ju tešilo alebo čo sa danej osobe páčilo. Práve preto milujem takéto články. Sú plné citov, emócií a vy viete, že nečítate len nejaké vety, ktoré sú poskladané z ničoho. Je to niečo plné myšlienok.

Keď už hovoríme o tých článkoch, čítala som jeden, ktorý hovoril niečo o znameniach. Úprimne, horoskopy si nečítam, neverím tomu, no tento článok ma zaujal a tak som si ho prečítala. Už ani neviem presne, čo v ňom bolo, no niečo si z toho pamätám. Písalo sa tam o tom, že človek v mojom znamení si dokáže prejsť aj peklom len pre to, aby sa k danej osobe, ktorá to zapríčinila mohol vrátiť. Hneď v tejto vete som sa zasekla a hovorím si, veď to je presne o mne.. Ďalej som ani nemusela pokračovať, pretože som vedela, že to bude úplne vystihovať celú moju osobnosť, no pokračovala som.
...pocity prežívajú hlboko a nemajú najmenší problém vyjadriť ich ... 
A tu sa môžeme znova zastaviť. Táto veta ma aj trochu pobavila, pretože som taká. Páčiš sa mi alebo ťa mám rada? Jednoducho ti to poviem. Sama neviem prečo. Jednoducho cítim potrebu povedať človeku, ktorého mám rada, skutočnosť. S týmto ma napadol ďalší citát, ktorý spomeniem hneď, keď dokončím toto.
...budú s človekom komunikovať otvorene... 
Niekedy mi to až vadí, aká som úprimná, ako chcem ľuďom dobre a dopadne to presne naopak, ako som chcela.
Vraciam sa k citátu, ktorý som spomínala vyššie:

"Želala by som si, aby ľudia prosto povedali, čo cítia. Ako napríklad: "Hej, nepáči sa mi, ako sa správaš," alebo "Hej páčiš sa mi," alebo "Počuj, naozaj mi chýbaš," a nikto by to nebral ako zúfalé. Prečo nemôže byť každý úplne úprimný a ušetriť ostatným trápenie?" - Som Idealista

Vystihuje ma to. Jednoducho, úprimnosť je pre mňa niečo normálne. Nebudem tu teraz hovoriť, že som v živote neklamala a vždy som hovorila pravdu, ale väčšinou sa ju snažím hovoriť.
Niekedy je úprimnosť to najlepšie, čo môžete urobiť. Povedať človeku to, čo naozaj potrebuje počuť. Je lepšie danú osobu odignorovať alebo ju ťahať za nos? Na čo je niečo také dobré? Nikdy som nechápala niektorých ľudí, ktorí sa o niečo takéto snažili. Veď je to len trápenie, nie? Ja si vždy radšej vypočujem pravdu, ako keby som mala počúvať nejaké klamstvá, ktoré by sa po čase aj tak vytratili. Síce sa vždy snažím vyhýbať ľuďom, ktorí by mi mohli ublížiť, niekedy to nejde. Niekedy jednoducho ublížia, aj keď to možno na začiatku nechceli.. Možno nechceli byť tí, ktorí viac neodpíšu na správy, na ktorých odpoveď treba čakať tri dni, na ktorých nikdy nenarazíš, pretože sa ti vyhýbajú alebo tí, ktorí ťa viac nepozdravia. Len sa jednoducho zmenila situácia a ty už nie si pre nich ten, kto si bol...
Od ľudí už neočakávam nič. Vždy som od nich očakávala asi až príliš a mnohokrát sklamali. Teraz jednoducho neočakávam nič, a preto sa občas stane, že príjemne prekvapia.

A ja? Ja odpúšťam. Pretože som raz taká. Aj keď mi niekto ublíži, jednoducho by som nedokázala len tak neodpustiť. Nemohla by som pokračovať ďalej, nemohla by som sa ďalej rozvíjať.
Na začiatku mi to vadilo, dnes už nie. Som dosť silná prežiť sklamanie od ostatných ľudí, pretože viem, že najlepšie sa môžem spoľahnúť len sama na seba. To, čo má prísť príde, nebojím sa sklamaní a bolesti, pretože bez toho by to nebolo to pravé :)
Aby som nejako zakončila tento dlhý článok.. za tento týždeň a pol sa cítim, akoby som dospela. Akoby som pochopila omnoho viac, než za niekoľko mesiacov.. A za to som vďačná.