Dnešný článok bude trochu dlhší, a preto, ak máte čas, spravte si pohodlie, vezmite si nejaké jedlo alebo nápoj a oddýchnite si pri ňom.
Pred cca mesiacom som sa vrátila z dovolenky. Úprimne, vždy, keď som išla na nejaký dovolenku, pre mňa to dovolenka ani nebola. Dovolenka to bola skôr pre mojich rodičov, ktorí potrebovali vypnúť, oddýchnuť si od všetkého stresu a zhonu z práce a užívať si voľné dni, kedy sa môžu poriadne vyspať a nemusia myslieť na nič iné okrem toho, čo si dajú na raňajky, obed či večeru. Pre mňa a moju sestru to boli vždy ďalšie dni voľna ako aj po celé prázdniny s tým rozdielom, že sme boli na inom mieste, niekde pri mori. Niekde kde vial teplý vánok, mali ste soľ vo vlasoch a boli ste opálení. To, že to pre mňa nebola dovolenka, ale prázdniny pri mori som si uvedomila len nedávno. Presnejšie tento rok aj napriek tomu, že pracujem už tri roky.
Neviem či to je tým, že som doteraz brala moju prácu skôr ako hobby a ako niečo, čo robím najmä kvôli tomu, že ma to baví, alebo to bolo skôr preto, lebo som bola akoby ešte stále dieťaťom, no až tento rok som už len čakala posledné dni na to, kedy príde deň D, sadneme do auta, za sebou nechám 10 dní vypnutý notebook a mobil spolu s internetom budem používať len na spojenie s mojimi priateľmi.
Na jednej strane som bola smutná, že uzatváram kapitolu piatich rokov, ktoré boli bláznivé, zaujímavé a prežívala som ich s ľuďmi, na ktorých mi neskutočne záleží, no na druhej strane som vedela, že päť rokov je dosť dlhá doba a niektoré veci je jednoducho potrebné uzatvoriť v tom najlepšom. A tak sa aj stalo. Piaty ročník bol jeden z najsilnejších a najlepších, ktoré som mohla zažiť. Bol plný šťastia, lásky, priateľstva, sklamaní, pádov, smútku, sĺz, úsmevov a smiechu. Bol presne vyvážený tak, aby tam bolo zo všetkého niečo. Získala som počas neho jednu novú osobu do svojho života, ktorú si neskutočne vážim a som za ňu vďačná, pretože to najťažšie obdobie svojho života by som asi len tak neprežila bez nej. Rovnako som získala aj ďalšiu osobu, ktorú som mala rovno pod nosom štyri roky a až ten posledný sme zistili, že sa celkom dobre dopĺňame. V tomto smere sa hovorí, lepšie neskoro ako nikdy, že? :)
No a práve kvôli tomuto bláznivému roku, ktorý bol plný tohto všetkého spolu s prácou, ktorej bolo naozaj dostatok, som potrebovala oddych. Áno, niektorí si poviete, že som mohla oddychovať hneď, ako mi skončila škola. Problém bol však v tom, že hneď ako mi 25. mája škola skončila, vrhla som sa na všetku nedokončenú prácu, ktorá ma čakala. A verte, bolo jej viac ako dosť.
Posledné dva týždne pred dovolenkou som nebola práve v najlepšej nálade, bola som nervózna a všetkých som dosť odbíjala. Bola som psychicky vyčerpaná a sama som potrebovala oddych. Všetko, čo sa dialo okolo mňa sa mi zdalo až pritiahnuté za vlasy a úplne som od všetkého, okrem práce, rezignovala. Nutne som potrebovala vypnúť.
Po ôsmich krásnych dňoch, ktoré som strávila pri mori som si uvedomila neskutočne veľa vecí. Pochopila som, že aj po mnohých pádoch a sklamaniach nesmiem od vecí len tak utekať a stavať si pred nimi múr. Jednoducho im musím čeliť, postaviť sa im a bojovať o ne. A ja som naozaj bojovníčka celým svojim srdcom, pretože tie najlepšie veci som získala len vďaka tomu, že som sa nevzdávala a bojovala som, aj keď som občas pochybovala.
Kým som bola preč, oddýchla som si od úplne všetkého. Od sociálnych sietí, od ľudí, ktorí mi často len sťažovali všetko a takisto aj od povinností. Konečne som sa oslobodila úplne od jednej osoby, s ktorou som bola kdesi vo vnútri veľmi silno spätá. Aj napriek tomu, že som nechcela, aj po dlhej dobe tak stále niečo bolo, no vďaka týmto pár dňom som zistila, že ma s ním nespája už nič.
Bolo fajn len tak ráno vstať a vedieť, že celý deň nemusím robiť NIČ. Vôbec nič, len ležať na pláži a užívať si teplo, slnko a vodu.
Za posledný rok som toho pochopila tak veľa, že sa ani nestačím čudovať. Myslím si, že človek nikdy nepríde do obdobia, kedy prestane zisťovať nové veci, kedy sa prestane posúvať a kedy si bude môcť povedať "Som najlepší a lepší byť už nemôžem." A ak sa niekto takýto nájde, ja to určite nebudem. Som až moc perfekcionistka na to, aby som raz o sebe povedala, že lepšia byť nemôžem. Človek na sebe môže neustále pracovať. Či už to vezmete z pracovnej stránky, z fyzickej stránky alebo z inej, vždy je miesto, kam sa môžete posunúť. A to je na živote veľmi zaujímavé a fascinujúce no nie? Dokonca by som mohla povedať, že práve to ma na živote baví. Že môžem byť stále lepšia a lepšia a nemusím zostať stáť na tom istom mieste.
Čím som staršia, tým viac si uvedomujem to, čo sa deje okolo mňa. Vekom sa nám akoby otvárajú oči a my vidíme, že to, čo sme ako deti alebo mladší ľudia neregistrovali, máme rovno pred očami. A aj napriek tomu, že na tomto svete sa nachádza neskutočne veľa zlého, existuje tu stále veľmi veľa dobrého a to sa snažím vidieť. Samozrejme, prídu chvíle, kedy mám chuť plakať, zatvoriť sa do svojej izby a nejako sa od všetkých izolovať, no po väčšinu času sa snažím, aby som bola nielen človekom, ktorý dobro prijíma, ale takisto aj dáva.
Zverejnenie komentára