why?

sweatshirt - Zaful.com

"A jedného dňa sa to jednoducho stane. Zobudíte sa a budete presne na tom mieste, kde ste vždy chceli byť. Na tom mieste, kde je všetko dobré. Kde vás nič neťaží. Kde je vaše srdce pokojné a vaše myšlienky pozitívne. Odrazu všetka ťažoba, ktorú ste cítili opadne a vy sa budete cítiť jednoducho skvelo."

Tento citát som našla veľmi dávno na Instagrame. Vyskočil mi tam v dňoch, kedy som sa naozaj necítila dobre a na tieto slová som len pozerala. Hovorila som si, ako sa teším, keď toto obdobie príde. Kedy sa to zas všetko u mňa upokojí a budem sa cítiť v poriadku. Bála som sa však, že to bude o veľmi dlhú dobu, počas ktorej si to všetko doslova "vyžeriem". Dlhá doba to síce bola, no ja som si to ani nejako neuvedomila a zdá sa mi, že to prešlo neuveriteľne rýchlo. Omnoho rýchlejšie, ako kedykoľvek predtým.

Určite poznáte také tie dni, kedy len otvoríte oči a cítite takú ťažobu, ktorú máte vo vnútri seba. Či už to je ťarcha na srdci, na duši alebo niekde vo vnútri. Cítite ju a tohto zlého až hnusného pocitu sa jednoducho neviete zbaviť. Je to niečo nepríjemné, niečo, čo ani sami neviete opísať.
Presne tak to bolo aj u mňa. Nepríjemný pocit sa so mnou ťahal niekoľko mesiacov a ja som sa s každým prebudením dostávala do toho istého stavu. Len čo som otvorila oči, už som vedela, že sa niečo stalo a niečo jednoducho v mojom živote nie je v poriadku. 

Bála som sa, že sa to bude so mnou ťahať dlhé mesiace. A tak sa aj stalo, no nemusela som sa toho ani báť, pretože som si na to na začiatku nejako zvykla a neskôr to čas odo mňa odniesol, tak že som sa toho všetkého zbavila.

Na začiatku som sa snažila na všetko zabudnúť. Utláčať spomienky a myšlienky čo najďalej, aby som nad tým všetkým nemusela uvažovať. Chcela som to dať čo najďalej od seba, no čím viac som sa snažila zabudnúť, tým viac som na to myslela. To, že to musím nechať voľne plynúť som pochopila až omnoho neskôr. V tom čase prešlo už niekoľko dlhých týždňov. 

V tomto období mi však pomohli ľudia, ktorým som sa mohla vyrozprávať. Ak vám niekto hovorí, že najlepšie na to, aby ste na všetko zabudli je, aby ste o tom nerozprávali, nehovorí pravdu. Ak o tom totižto nebudete rozprávať, budete to všetko dusiť v sebe a raz vybuchnete. Vybuchnete a to tak, že sa na vás bude valiť zo všetkých strán úplne všetko a padnete tvrdo na dno. Verte mi, viem o čom hovorím. 

A tak som sa rozprávala. Rozprávala som sa sama so sebou, spovedala som sa denníku a najlepšej kamarátke, spovedala som sa ďalším ľuďom a spriazneným dušiam, ktoré si presne tým istým, čím som si prechádzala ja, prechádzali aj oni. A bolo mi lepšie. Po každom jednom rozhovore som sa cítila ľahšia. 

Odrazu som na to prestávala myslieť. Každým dňom to bolo menej a menej až odrazu som na to nemyslela vôbec. Keď sa mi daná situácia pripomenula, už nebolela. Spomienka na pár mesiacov dozadu ma už vôbec nebolela a ani ma nepichla pri srdci. 

Odrazu všetko odišlo, no ja ani sama neviem, kedy. Všetko to išlo postupne a pomaly. Popri klasickom "žití" môjho života som zabúdala. Nezabudla som však úplne a nikdy ani nezabudnem. Bolo to jedno z pekných období v mojom živote a v mojej pamäti bude mať miesto navždy. Aj spomienka, aj osoba, no už nikdy to nebude bolieť. Už nikdy ma nepichne pri srdci spomienka, fotka či stará správa, pretože minulosť je na to, aby sme sa z nej poučili a nie na to, aby sme v nej žili. A medzi týmito dvomi vecami je len veľmi tenká hranica.