čo som sa naučila za 22 rokov?

Ako sa to hovorí? Rok s rokom sa snúbil? Tak nejak. A z tohto "procesu" som o rok staršia a na mojom "konte" sa objavila číslovka 22.
Už pri čísle 20 som krútila hlavou a neverila som, že mám toľko rokov. O dva roky neskôr tu sedím za počítačom a krútim hlavou znova. Mám 22.

coat - SheIn

A preto, rovnako ako pri dvadsiatke, som spísala zopár vecí, ktoré som sa počas svojho života naučila. Alebo presnejšie, ďalšie veci, ktoré som medzičasom, počas dvoch rokov od napísania prvého článku, zistila.

Naučila som sa, že pre niektorých ľudí jednoducho porušujeme svoje pravidlá ako na bežiacom páse. A robíme to dokonca aj vtedy, keď si to uvedomujeme a robiť to nechceme.

Naučila som sa, že niektoré veci jednoducho nepominú. Nehovorím, že sa cez ne človek nedostane. Len že sa občas vracajú v určitých etapách a vlnách.

Naučila som sa, že aj keby žijeme tisíc rokov, niektorých chvíľ by jednoducho nebolo nikdy dosť. Nikdy nebude dosť západov a východov slnka, objatí s ľuďmi, ktorých milujeme či dobrého vína.

Naučila som sa, že niektoré vzťahy do nášho života prichádzajú s expiračnou dobou. Treba to brať ako klasický kolobeh. 

Naučila som sa, že nostalgicky sa môžete cítiť aj za vecami a miestami, ktoré ste nikdy nevideli, nezažili alebo ste tam nikdy neboli. 

Naučila som sa, že život prebieha a deje sa presne vtedy, keď si robíme plány. Niektoré veci jednoducho netreba plánovať. Životu treba nechať aj prirodzený kolobeh.

Naučila som sa, že na to, aby sme sa neustále zlepšovali, potrebujeme aj neustále vychádzať zo svojej komfortnej zóny. Nestačí len raz.

Naučila som sa menej stresovať. Stresovať sa je zbytočné. Danou vecou si tak človek prechádza dvakrát - prvýkrát predtým, keď sa ňou stresuje a druhýkrát vtedy, keď sa deje.

Naučila som sa, že keď niekto má v našom živote byť, vráti sa. Verte mi. Vráti sa bez ohľadu na to, koľko ste boli odlúčení alebo ako ďaleko ste od seba mali byť. Vráti sa.

Naučila som sa, že niektorí ľudia v mojom živote sú jednoducho debili (s prepáčením) a vždy nimi aj budú (ľudia sa predsa nemenia), aj keď moc chceme, aby nimi neboli.

Zistila som, že New York je jedno z miest, kde by som dokázala aj žiť. Človek v ňom môže byť naozaj kýmkoľvek chce.

Naučila som sa, že aj v 22-ke sa môžeš stratiť v obchodnom dome s nábytkom a volať otcovi, že nevieš, kde si a hľadáš ho 😅.

Zistila som, že prejsť z 59. street na Washington Street po celom dni na nohách nie je práve najlepší nápad (bolo to viac ako 12 km).

Zistila som, že je fakt pravda, keď sa hovorí, že po prvom tetovaní pri jednom rozhodne nezostaneš.

Naučila som sa, že každý ide svojím tempom. To, že ty si inde ako niekto iný neznamená, že na tom nie si dobre.

Naučila som sa, že štýl môjho života nemusí byť perfektný a vhodný pre niekoho iného. Niektorí s ním dokonca nebudú ani súhlasiť. Ale to už nie je môj problém.

Naučila som sa, že z niektorých priateľov sa stane rodina, ktorú ste si sami vybrali. A život bez nich si už neviete predstaviť (love you Lolik)

Priznala som si, konečne po rokoch, že moja diagnóza je nemilo úprimná a otvorená workoholička s milión cieľmi, túžbami a presnými predstavami, čo od života chce 😄.

A ku koncu, naučila som sa, že život nie je o číslach, štatistikách a o tom "V tvojom veku som už mal/a dieťa/dom/diplom/milióny atď. Je to o tom, čo v živote chcete vy.