zo života žurnalistu

Ešte predtým, ako vôbec začnem tento článok chcem povedať, že nie som človekom, ktorý by sa sťažoval. Úprimne, vždy sa snažím vidieť vo veciach to najlepšie a dať danej veci alebo osobe aj niekoľkokrát šancu. Občas je však niečoho až príliš.

Keďže sama hovorím o tom, ako sociálne siete a celkovo internet ponúkajú ľuďom mylné predstavy o svete, snažím sa prezentovať v tejto sfére skutočný život. To, čo sa v ňom deje. Aj napriek tomu, že som s mnohými vecami vo svojom živote spokojná, nie všetko je presne tak, ako má byť a nie všetko je vždy perfektné. Jednou z nich je aj škola.
Možno viete, možno nie, tento rok som začala študovať na vysokej škole. Bola som nesmierne nadšená, že som mohla začať študovať žurnalistiku, niečo, v čom sa roky pohybujem a niečo, čo je pre mňa nielen hobby, ale niečo, čo ma živí a v budúcnosti to plánujem robiť aj naďalej.
Myslela som si, že škola, na ktorú som sa tak nadšene hlásila a ešte s väčším nadšením som na nej začala študovať, ma posunie ďalej a dá mi niečo viac.

zdroj: WeHeartIt

Mýlila som sa.
Pravdou je, že mi nejaké informácie možno dá, no tieto informácie si sama môžem naštudovať aj niekde na internete alebo si ich zistiť niekde v knihách.
To, že viem písať články, zameriavam sa na veci ako SEO, reklamu a mnoho ďalších podobných "drobností", som sa naučila sama, vďaka praxi. Škola vám môže dať informácie, no praktické rady a veci, ktoré musíte ako žurnalista alebo novinár vedieť, vám nedá a musíte si ich osvojiť sami.
To, čo mi dá vysoká škola v tomto smere, mne ako človeku, ktorý v tomto odbore pracuje už približne štyri roky, je maximálne titul pred menom a pár informácií, ktoré ďalej možno ani nevyužijem.
Samozrejme, v životopise bude perfektne svietiť to, že som takúto školu vyštudovala.

Moje nadšenie klesalo zo dňa na deň a úprimne, pomaly som začala uvažovať, či je vlastne to, čo robím aj to, čo chcem robiť v budúcnosti. Inak povedané, táto škola mi dosť žurnalistiku odpudila, namiesto toho, aby mi mala dať nejaký ten povestný drive, v tom, nech pokračujem ďalej a dosahujem ďalšie ciele.

Prekvapil ma takisto aj prístup niektorých profesorov. Niektorí vám bez nejakého otáľania a servítky na ústach povedia, že to, že vyštudujete žurnalistiku neznamená absolútne nič a žurnalistom sa ani len nazývať nemáte.
Neviem ako ostatní, no ja sa hrdo žurnalistom nazývať budem, či už túto školu študovať budem alebo nie, pretože si myslím, že ľudia, ktorí v tomto odbore pracujú už niekoľko rokov a niečo dosiahli, áno myslím tým aj seba, sa tak nazývať môžu. Trvalo mi dlho, aby som sa dostala tam, kde som teraz a viem, že mi bude ešte dlho trvať, kým sa dostanem ďalej, no som hrdá už teraz na to všetko, čo som dosiahla.

zdroj: WeHeartIt

Na začiatku roka 2019 som začala uvažovať, čo vlastne robiť. Kam sa ďalej posunúť, čo vlastne robiť a či ma to, čo robím, baví alebo skôr ma to len drží na jednom mieste. Pretože dovtedy som svoju prácu brala ako niečo, čo milujem, čo ani práca nie je. Lenže čím viac som sa stretávala s nulovým a nepríjemným prístupom mnohých profesorov, tým viac som uvažovala o tom, či som si vybrala dobre a nemala by som robiť niečo iné.
Nebolo to ani tým, že by bol začiatok nového roka a dávala si nejaké predsavzatia, ktoré aj tak nikdy nesplním, skôr išlo o to, že som strávila jeden semester na škole, ktorú som považovala za môj vysnívaný cieľ a nedala mi ani len štvrtinu toho, čo som od nej očakávala. Čo som si myslela, že od nej môžem získať. Namiesto toho, aby som sa niekam posunula, som stagnovala na jednom mieste.

Po niekoľkých dňoch, dokonca až týždňoch, ktoré som mala hlavu v smútku, som pochopila viacero vecí a rozhodla som sa.
Pochopila som to, že písanie je pre mňa oslobodzujúci pocit, je to niečo, bez čoho si dnes už neviem predstaviť ani jeden deň a práca, ktorú by som chcela robiť aj naďalej. A to, že môžem a mám príležitosti (či už Interez alebo iné práce, ktoré robím) je pre mňa neskutočne perfektný pocit a som za to veľmi vďačná. Nenechám si to zničiť školou, o ktorej som si myslela, že mi ponúkne niečo úplne iné. A tým myslím napríklad rozvoj, nové informácie, ktoré dokážem využiť aj ďalej a hlavne ľudí, ktorí sú naozaj experti v tomto odbore a budú ho vyzdvihovať a hovoriť o ňom v pozitívnom svetle. Naopak som sa stretla s názorom, ktorý hovoril o tom, že žurnalistiku samotnú je študovať úplne zbytočné a treba pri tom študovať minimálne ďalšie dva odbory.
V škole nám doslova na každom predmete tlačia do hlavy to, aby bol žurnalista človek, ktorý bojuje za správny prístup, za pravdu a nemal by nič zametať pod koberec. Pravdou však je, že prístup a všetko, čo sme dostali my, už ako prváci v prvý semester, je presným opakom správneho prístupu.

zdroj: WeHeartIt

Okrem toho som sa rozhodla, že v škole pokračovať budem. Budem bojovať, aby som zvládla minimálne prvé tri roky a potom sa uvidí. Po niekoľkých rokoch budem mať možno úplne iný názor, aký mám teraz a na tom, čo som teraz napísala sa budem len smiať, no teraz to cítim takto a myslím, že nie som jediná z nášho odboru. S mnohými dievčatami, s ktorými som sa o tomto rozprávala, mi povedali toto isté.
Nenechám si však ovplyvňovať moju prácu, ktorú robím, a ktorú tak milujem školou, ktorá mi pohľad na prácu žurnalistu/redaktora/novinára neguje.

Články podobného typu nevydávam často a na veci v mojom živote, ktoré nevychádzajú sa nesťažujem, skôr ich riešim a snažím sa proti tomu bojovať, no niektoré veci ma jednoducho dostanú a svoj názor k nim vyjadrím. Napríklad aj takto, prostredníctvom článkov, čo mi ide asi najlepšie :).