when I grow up

Keď som bola malá, zaujímali ma rôzne veci. V mojom okolí však nikto nerobil špeciálne aktivity okrem chodenia do školy a hrania sa vonku. Tými "špeciálnymi" aktivitami myslím napríklad tanec, aerobik či iné mimo školské aktivity, ktoré poznáte. Práve kvôli tomu som si užívala voľné poobedia po škole. Keď som bola piatačka, zisťovala som, že by ma to možno bavilo. Napríklad tancovanie, hranie na klavír alebo niečo podobné. Hovorila som si však, že je na to už "neskoro". Áno, mala som síce nejakých 10-11 rokov, no s takýmito aktivitami začínajú veľmi často deti už v škôlkach. V okolí ani nebol nikto, kto by so mnou chcel niečo takéto robiť, a tak som si povedala, že to nechám voľne plynúť a raz sa niečo nájde. Do strednej som nemala nič také, čomu by som sa v skutočnosti venovala. Bolo to vždy z niečoho trochu. Rada som kreslila, maľovala - tak som to občas robila. Neskôr som vzala do rúk digitálny fotoaparát a fotila som. Prírodu, kamarátov, proste všetko okolo seba. Založila som si blog, ktorý už neexistuje, a dávala som naň fotografie. Nakoniec som sa na to nejako vykašľala a hľadala sama seba.

shirt - Zaful.com

Po tejto dobe, keď som si už myslela, že fakt nič nepríde a nič zo mňa nebude (naozaj som mala sama zo seba nervy, že nič neviem a nikdy nič nespravím :D) sa to zrazu udialo. Proste to odrazu prišlo a ja som vedela, že je to na celý život. Všetky tie aktivity, ktoré som dovtedy robila ma bavili akoby len tak na polovicu. Stále som ich robila len tak, aby sa nehovorilo. Áno, bavilo ma to, ale stále som vedela, že to nie je to pravé. Keď som uvažovala, čo chcem v budúcnosti robiť a na akú strednú mám ísť,nevedela som to. Proste som išla na tú, o ktorej sa hovorilo, že je najlepšia v okolí. Myslela som si, že sa za tých 5 rokov rozhodnem, čo chcem robiť. A v treťom ročníku som sa to konečne dozvedela. Proste som to nechala voľne plynúť a odrazu som vedela, že to, čo v živote chcem mám priamo pred sebou. Dá sa to jednoducho dosiahnuť, keď sa sebe budem tvrdo pracovať. Nedosiahnem to za jeden či dva mesiace. Dokonca ani za jeden rok. Dosiahla som to postupne a stále nie som ešte tam, kde by som chcela úplne byť, no som spokojná. Mám pred sebou tentokrát ďalších päť rokov na to, aby som sa zdokonalila v tom, čo tak milujem a čo robiť ďalej aj chcem. 
A čo je vlastne to, čo chcem robiť?
Písať.
Chcem písať.
To je všetko.