SOCIAL MEDIA

crisis

1. septembra 2021

 Poďme sa dnes trochu porozprávať o kríze. A nemyslím tým finančnej, ktorá je teraz, kvôli korone, dosť preberaná, ale skôr o tej psychickej, ktorú človek raz za čas má. Pretože áno, ona príde a práve vtedy, keď to chcete najmenej alebo keď to najmenej očakávate.

A keď ste krízu ešte nemali, gratulujem. Patríte k 1 % šťastlivcov na tomto svete a tento článok pre vás asi nebude. 

sweatshirt – Bonprix

Krízy, ktoré zažívam vo svojom živote ja, sú väčšinou spojené so psychickou únavou a tým, že nemám čas, mám veľa práce, nič nestíham a do tohto všetkého príde skúškové alebo nejaké úlohy zo školy. Také bežné obdobie od októbra do decembra a od februára do mája (zimný a letný semester pre ne-vysokoškolákov). 

Na takéto nestíhačky a stresy a všetko okolo som pomerne dobre zvyknutá. Prežívam to už asi od predposledného ročníka na strednej, kedy sa práca hrnula z oboch strán a ja som nevedela, kde je sever. Sťažovala som sa? Kdeže. Práve naopak. Ja som od prírody workoholik. Človek, ktorý pracuje 14 hodín denne a vôbec mu to nevadí (zas, odtiaľ potiaľ, aj ja potrebujem oddych a raz za čas si ho dám, vyhodím si z kopýtka, dám kávu s kamošmi a tak). Lenže aj ja potrebujem tú motiváciu na prácu a nejaký drive odniekiaľ brať. 

Väčšinou toto všetko beriem z nadšenia, ktoré pre prácu mám. Vždy sa teším, čo nové napíšem, ako to ľudia zoberú a čo nové sa naučím pri práci ja. Inokedy to beriem z motivácie, ktorú mám. Chcem sa stále zlepšovať v tom, čo robím. Chcem posúvať svoje hranice a poskytovať ľuďom tie najlepšie služby. Ženie ma vpred motivácia, ktorú nemám zo žiadnych kníh alebo citátov, ale pochádza zo mňa. Z toho, že mám jasný cieľ, čo chcem dosiahnuť a prečo to robím. 

Každý človek má však určité hranice. A síce ich mám ja posunuté a sú niekde naozaj veľmi, veľmi ďaleko, občas ich prekročím. A keď sa tak stane, príde kríza. Som rada, že neprichádza príliš často, ale raz za čas ma navštívi. Povie mi, aby som si dala jeden deň oddych, menej pracovala a zamerala sa na seba. Aby som bola trochu sebecká a len pozerala seriál, film alebo počúvala hudbu a čítala knihu. Čokoľvek len nie práca. 

Kríza u mňa zvyčajne trvá deň, maximálne dva. Potom príde znova to nadšenie (často omnoho väčšie ako predtým) a ja začnem makať tak, ako nikdy. 
Nedávno ma však navštívila kríza pomerne veľkého rozsahu. Trvala asi dva týždne a úprimne, bola som proti nej celkom bezmocná. 
Nie, nesedela som celé dni za seriálmi alebo filmami. Práve naopak, pracovala som tak, ako asi ešte nikdy, popri tom som sa učila a mala tri skúšky v jeden týždeň. Poviem vám, bolo toho VEĽA a ja som len túžila, aby skončil máj a s ním aj moje skúškové obdobie. 

Nie, nesťažujem sa, pretože áno, môžem si za to sama. Že mám toľko práce a potom nestíham a som v strese. Ale za ten pocit odpracovanej práce a toho, že sa posúvam stále vpred, to stojí. 

A čo som robila, aby som proti kríze bojovala? Nič. Každé ráno som vstala okolo 5 alebo pol 6, sadla si za počítač a mala som kombináciu práce a učenia sa. 
Keď som zvládla aj poslednú skúšku, naordinovala som si oddych na tri dni. Dala som si predĺžený víkend, kedy som napísala počas dňa maximálne dva jednoduché a oddychové články a pozerala som seriály. Dopozerala som zopár tých, ktoré som mala rozpozerané a našla som si zopár ďalších. 

No a dnes, týždeň po mojej kríze, môžem rekapitulovať, že sa cítim perfektne. Kríza po trojdňovom oddychu pominula a ja som sa vrhla do ďalšej práce. 

A čo vy a kríza? Ako ju zvládate, keď niečo takéto na vás príde? :) 

2 komentáre :

  1. Ahoj,
    krize je moje druhý jméno, vlastně jí mám pořád a vůbec. Řekněme, že si za to můžu sama, protože prostě mám na sebe a své okolí přehnané nároky. Vždycky jsem chtěla cestovat, dělat práci, co mě bude bavit a nebo mi alespoň vydělá kotel peněz. No a popravdě nedělám ani jedno, dokonce nemůžu říct, že bych nosila nějaký svůj styl. Chodím do dvou prací a stejně furt nemám na nic peníze. Ráda bych měla koníčky, ale vždycky dojedu na to, že je to drahý. A tak jediný z čeho jsem si ten koníček udělala je pečující kosmetika. Ta půlhodina v koupelně potom co přijdu domů je můj rituál. Můj jediný 100% odpočinek, kdy myslím jen na to, že tne peeling je akorát hrubý a ten šampon dělá fakt dobrej objem. Je to čas, kdy jsem jen sama se sebou a neoverthinkuju nad vším. Bolí mě vidět, jak jsou všichni na vzestupu a já si přijdu jako něajký kus bobika někde dole. Taky jsem chtěla na vysokou, taky jsem chtěla cestovat a dělat, co mě baví. jenže to nejde a teď je mi i trapně, že si tu takhle vylívám srdíčko, ale tak nějak se mi chtělo. Každý máme svoje krize, kratší či delší. Stay strong

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Občas přijde snad na každého, ale člověk je opravdu jednou dole a jednou nahoře. :) Vše špatné pomine, chce to hlavně umět nakopnout sám sebe...:)

    OdpovedaťOdstrániť