crisis

 Poďme sa dnes trochu porozprávať o kríze. A nemyslím tým finančnej, ktorá je teraz, kvôli korone, dosť preberaná, ale skôr o tej psychickej, ktorú človek raz za čas má. Pretože áno, ona príde a práve vtedy, keď to chcete najmenej alebo keď to najmenej očakávate.

A keď ste krízu ešte nemali, gratulujem. Patríte k 1 % šťastlivcov na tomto svete a tento článok pre vás asi nebude. 

sweatshirt – Bonprix

Krízy, ktoré zažívam vo svojom živote ja, sú väčšinou spojené so psychickou únavou a tým, že nemám čas, mám veľa práce, nič nestíham a do tohto všetkého príde skúškové alebo nejaké úlohy zo školy. Také bežné obdobie od októbra do decembra a od februára do mája (zimný a letný semester pre ne-vysokoškolákov). 

Na takéto nestíhačky a stresy a všetko okolo som pomerne dobre zvyknutá. Prežívam to už asi od predposledného ročníka na strednej, kedy sa práca hrnula z oboch strán a ja som nevedela, kde je sever. Sťažovala som sa? Kdeže. Práve naopak. Ja som od prírody workoholik. Človek, ktorý pracuje 14 hodín denne a vôbec mu to nevadí (zas, odtiaľ potiaľ, aj ja potrebujem oddych a raz za čas si ho dám, vyhodím si z kopýtka, dám kávu s kamošmi a tak). Lenže aj ja potrebujem tú motiváciu na prácu a nejaký drive odniekiaľ brať. 

Väčšinou toto všetko beriem z nadšenia, ktoré pre prácu mám. Vždy sa teším, čo nové napíšem, ako to ľudia zoberú a čo nové sa naučím pri práci ja. Inokedy to beriem z motivácie, ktorú mám. Chcem sa stále zlepšovať v tom, čo robím. Chcem posúvať svoje hranice a poskytovať ľuďom tie najlepšie služby. Ženie ma vpred motivácia, ktorú nemám zo žiadnych kníh alebo citátov, ale pochádza zo mňa. Z toho, že mám jasný cieľ, čo chcem dosiahnuť a prečo to robím. 

Každý človek má však určité hranice. A síce ich mám ja posunuté a sú niekde naozaj veľmi, veľmi ďaleko, občas ich prekročím. A keď sa tak stane, príde kríza. Som rada, že neprichádza príliš často, ale raz za čas ma navštívi. Povie mi, aby som si dala jeden deň oddych, menej pracovala a zamerala sa na seba. Aby som bola trochu sebecká a len pozerala seriál, film alebo počúvala hudbu a čítala knihu. Čokoľvek len nie práca. 

Kríza u mňa zvyčajne trvá deň, maximálne dva. Potom príde znova to nadšenie (často omnoho väčšie ako predtým) a ja začnem makať tak, ako nikdy. 

Nedávno ma však navštívila kríza pomerne veľkého rozsahu. Trvala asi dva týždne a úprimne, bola som proti nej celkom bezmocná. 

Nie, nesedela som celé dni za seriálmi alebo filmami. Práve naopak, pracovala som tak, ako asi ešte nikdy, popri tom som sa učila a mala tri skúšky v jeden týždeň. Poviem vám, bolo toho VEĽA a ja som len túžila, aby skončil máj a s ním aj moje skúškové obdobie. 

Nie, nesťažujem sa, pretože áno, môžem si za to sama. Že mám toľko práce a potom nestíham a som v strese. Ale za ten pocit odpracovanej práce a toho, že sa posúvam stále vpred, to stojí. 

A čo som robila, aby som proti kríze bojovala? Nič. Každé ráno som vstala okolo 5 alebo pol 6, sadla si za počítač a mala som kombináciu práce a učenia sa. 

Keď som zvládla aj poslednú skúšku, naordinovala som si oddych na tri dni. Dala som si predĺžený víkend, kedy som napísala počas dňa maximálne dva jednoduché a oddychové články a pozerala som seriály. Dopozerala som zopár tých, ktoré som mala rozpozerané a našla som si zopár ďalších. 

No a dnes, týždeň po mojej kríze, môžem rekapitulovať, že sa cítim perfektne. Kríza po trojdňovom oddychu pominula a ja som sa vrhla do ďalšej práce. 

A čo vy a kríza? Ako ju zvládate, keď niečo takéto na vás príde? :)