poetry

Keď sme niekedy, na základnej škole, čítali poéziu, nemala som ju rada. Nikdy som jej nerozumela, bola ťažká na čítanie a nemala žiaden dej. Okrem slov starej slovenčiny a rýmov som v nej nevidela absolútne nič. A to bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla dať jej vo svojom živote stopku. Beletriu som okrem školy teda nečítala a úprimne, k staršej slovenskej tvorbe som si cestu doteraz nenašla.

Zahraničnej staršej beletrií som však priestor dala. A presnejšie išlo o beletriu v angličtine, ktorú som si zamilovala hneď na prvé čítanie. Začiatky predstavovali klasiku Milk & Honey od Rupi Kaur. Ďalej nasledovalo jej pokračovanie vo forme Sun and her flowers.

To, že som si takýto typ kníh obľúbila, si všimla aj moja drahá Lola, ktorá ma na sviatky vždy obdarila tým najlepším darčekom v podobe kvalitnej a dobrej knihy. Doma tak od nej mám napríklad najnovšiu knihu Wild Embers alebo Light Filters in Poems.

Tieto všetky knihy, plus ešte zopár nespomenutých, som prečítala na jedno sedenie. Dokonca, niektoré som prečítala už niekoľkokrát. Obrovskou výhodou týchto kníh je podľa mňa to, že kedykoľvek sa k nim môžete vrátiť tak, že ich otvoríte na ktorejkoľvek strane a niečo si prečítate. A to robím dosť často. Keď sa cítim dobre, zle, som smutná alebo šťastná. Jednoducho otvorím knihu a čítam ju tam, kde je otvorená.

Niektoré básne mi pripomínajú určité obdobie, niektoré určitú osobu a niektoré sú pre mňa útočiskom, ktoré mi pomôže a vie ma posunúť ďalej. Sú to však knihy, ktoré jednoducho milujem, pretože pre mňa znamenajú veľa.

A tak som sa aj ja, človek, ktorý príliš poéziu nemusel, dostala k básňam. Na seba by som to v minulosti nikdy nepovedala. No ako sa hovorí, človek mieni, život mení.
Čo vy a poézia? :)