keď majú ľudia pocit, že môžu hovoriť, čo je normálne a čo nie

V našej spoločnosti je to nejako takto:
Ak je človek iný tým, že má inú farbu vlasov, iný účes, dlhé/krátke/alebo žiadne vlasy, tetovanie, výraznejšie oblečenie, inú sexuálnu orientáciu alebo niečo zaujímavé, je iný ako "bežný priemer" ľudí. Ostatní ľudia, ktorí spadajú práve do skupiny "bežného priemeru" majú v tomto momente pocit, akoby mohli človeka súdiť len za to, že sa niečím odlišuje. Že je niečím iný.
V tomto momente majú títo ľudia akoby pocit nejakej sily a toho, že môžu povedať svoj názor aj keď sa ich na to nikto nepýtal. Majú pocit akoby mohli odsúdiť len preto, lebo človek sa trochu vymyká zastaraným spôsobom, ktoré, bohužiaľ, v našej spoločnosti stále fungujú.

Na jednej z prednášok, ešte v prvom ročníku, nám bolo prizvukované, aby sme sa v článkoch a textoch, ktoré budeme písať, vyhýbali slovám ako "normálny". My "normálni" a oni ... nenormálni? Kto dáva človeku takú moc, aby povedal, že niečo je normálne alebo nie?
My ľudia radi triedime veci do kategórií. Mnohí takto zaraďujú aj normálne a nenormálne veci. A medzi tieto veci radia aj ľudí. Nikto však nemá moc povedať, čo je normálne a čo nie. Každý máme inú hranicu, každý máme iný názor na svet.

Áno, to, že nejaký sériový vrah zavraždí niekoľko ľudí, je nenormálne. O tom niet pochýb. Je to ohavný čin, ktorý za "normálny" neberie asi nikto z nás. Povedzme si však úprimne. Pri veci akou je táto, asi môžeme vravieť o nenormálnosti.

Na druhej strane, pri ľuďoch, ktorí nikdy nikomu nič zlé neurobili, by sme sa mali zadržiavať takýchto poznámok. Mám aj jeden príklad z môjho vlastného života.
Tetovanie.
Vec, na ktorú má milión ľudí milión názorov. To, že sa niekomu tetovanie nepáči, beriem úplne normálne. Okay, tebe sa nepáči tetovanie, mne sa zas nepáči "čistá" pokožka bez tetovania. Nikomu neplánujem vsugerovať, že tetovanie je niečo, čo by sa mu malo páčiť. Keď sa ti nepáči, je to tvoja vec.
To, čo ma však vie občas vytočiť je, keď mi niekto vyjadrí svoj (s prepáčením) blbý názor, o ktorý nestojím. O názory niekoho iného som nikdy nestála a ani stáť nikdy nebudem. Na to si svoje telo a hlavne svoju psychiku, vážim až priveľmi.
Niektorí ľudia však majú akoby nutkanie vyjadriť svoj názor a povedať si ho. A to aj vtedy, keď ste sa on nedožadovali. Jednoducho na vás pozrú tým svojím odsudzovacím pohľadom (v tomto prípade roj babiek a dedkov v MHDéčke, keď som nedávno cestovala domov a náhodou som odkryla rukáv viac ako som mala) alebo vás jednoducho zhejtia slovami hneď ako môžu ("ja by som svoje telo nikdy nepočmáral" - jeden môj rovesník, ktorý mal nejakú potrebu skritizovať ma. Asi aby si pohonil ego chlapec.) Okay, povedali ste si svoj názor, dali ste ho jasne najavo. Je vám lepšie? Lebo myslím, že vám to nijako nepomôže, odo mňa sa to odrazí ako pingpongová loptička a všetci si žijeme svoj život ďalej.

Týmto celým, a trochu dlhším, článkom som jednoducho chcela vystihnúť to, že mnohí ľudia si myslia, že môžu druhých odsudzovať na základe toho, čo oni považujú za normálne. NIKTO, ale fakt že NIKTO z nás nemá právo vyjadrovať sa o iných ľuďoch alebo veciach v rozmere normálnosti a nenormálnosti. Ak sa vám niečo nepáči, nechajte si to pre seba. Nikto sa na váš názor nepýtal. A ak sa vás aj niekto na niečo opýta (ako napríklad na účes, tetovanie alebo neviem čo) snažte sa mu svoj názor podať nejako jemne. Nie, že ho hneď znegujete a zhejtíte.

To je na dnes všetko. Majte krásny deň! :)