life trends

Celý život sa naháňame za niekým, kto nás doplní, pričom nerozmýšľame nad tým, že sme celok, ktorý dopĺňať netreba. Ak aj niekoho v živote hľadáme, sme to my sami. Snažíme sa prísť na to kým sme, aký cieľ chceme dosiahnuť a čo vlastne od života očakávame.

Často čakáme na druhú osobu, na tzv. našu "druhú polovičku", ktorá nás má naplniť láskou a naučiť nás, ako milovať. Často si však neuvedomujeme, že títo ľudia, ktorí nás láske učia, sú tí, ktorí s nami prežívajú všetky chvíle a ktorí sú s nami veľmi dlho, možno aj celý život. Sú to naši rodičia, starí rodičia, priatelia a blízki. Tí nám dávajú svoju lásku a učia nás, aké je to milovať a byť milovaní. 

Už dávno som si všimla, že niektorí ľudia čakajú len na "toho pravého" alebo "tú pravú". Akoby to bol jeden z míľnikov, ktoré človek vo svojom živote musí dosiahnuť, ako napríklad maturita, diplom alebo práca. Na internetových stránkach môžete nájsť desiatky dotazníkov, článkov či iných experimentov, ktoré vám vypočítajú ten najlepší čas, kedy si založiť rodinu, mať dieťa a dokonca aj ísť na dôchodok. Spoločnosť do tohto takisto pekne "prispieva" a to svojimi otázkami typu: "Nemáš priateľa/manžela? Už by sa aj patrilo." "Koľko to máš rokov? Moja, tikajú ti biologické hodiny." a podobné nezmysly, ktoré človeka len dostávajú do rozpakov, možno nepríjemných situácií. 

Nie každý je stvorený na takýto vzorec. Nie každý si plánuje po vysokej škole hneď založiť rodinu, usadiť sa a žiť si rodinný život. Niektorí takto naprogramovaní nie sú a patrím do tejto skupiny aj ja. Osobne proti ľuďom, ktorí vyznávajú takýto život nemám nič. Moji rodičia, síce nie hneď po škole, ale pár rokov po nej, sa usadili, mali deti (mňa a sestru) a následne budovali nám perfektný život, za čo som im neskutočne vďačná. Ja som však naprogramovaná trochu inak a tento vzorec ma nijako neláka. Okrem toho že chcem cestovať, cestovať a žiť nejaký čas aj na nejakom inom mieste (mám presnú predstavu kde), chcem od života omnoho viac. Chcem ho vyšťaviť najviac ako sa dá. Pretože presne to je to, čo hľadám. Takú tú vášeň, ktorú chcem, aby sršala zo všetkého čo robím. Či už práca alebo voľný čas. 

Niektorí sa však k tomuto "predpísanému" vzorcu donútia, pretože to spoločnosť tak káže. Pretože odvšadiaľ to jednoducho vyskakuje. To akí máte byť, ako sa máte chovať, aby si vás ľudia obľúbili, to ako máte hovoriť, jesť, cvičiť, žiť a to ako máte prežiť celý svoj život. Od nás ľudí sa niekedy vyžadujú tak strašne namáhavé veci, že si to ani sami neuvedomujeme.

Dlho som nad touto myšlienkou neuvažovala. Brala som to tak normálne a nikdy som si neuvedomovala, že možno vytŕčam z davu. Až neskôr, keď som si uvedomila, že moje spolužiačky alebo kamarátky si v mojom veku pomaly plánujú budúcnosť, ktorá zahŕňa vyššie spomenuté veci ako usadenie sa, som si uvedomila, že v tomto som tak trochu iná. Hľadím na život z trochu inej perspektívy než ony. A nevyčítam to nikomu. Nie im, pretože plánujú perfektný život, ktorého súčasťou budem veľmi rada aj ja, ale takisto ani sebe, pretože s výčitkami voči sebe a s bojom proti sebe som už dávno prestala. Je to zbytočné a jediný, kto s vami večer ostáva (či už vo vzťahu ste alebo nie ste) ste vy sami. Preto je potrebné si najprv spraviť vzťah sám so sebou a "upratať si pred vlastným prahom". 

To, čo sa mi nepáči na dnešnej spoločnosti je, ako nás všetky návody, články, ľudia, filmy či iné mediálne obsahy učia k tomu, čo je správny a perfektný život. Definíciou tohto života a základným a prvým pravidlom, od ktorého sa vôbec môžete odraziť, je väčšinou nájsť si životnú lásku, svoju polovičku, priateľa, manžela. Nehovorím, že je láska zlá. Láska je perfektná a je to jeden z najkrajších pocitov na svete, ktorý človeku zlepší celý jeho život, no dôležité je uvedomiť si, že to nie je základným pravidlom pre perfektný a úžasný život. Ten si tvoríte vy sami tým, ako sa pozeráte na svet a čo robíte. Láska totižto nie je nejakou záchrannou kartou, žolíkom, ktorý keď príde, odrazu je všetko lepšie a vy sa zbavíte všetkých problémov. Nie, tie ostanú tam, kde sú a budú vás prenasledovať. Práve preto je dôležité vedieť, že svoj život si človek tvorí sám a perfektný je len vďaka vlastnému pričineniu. 

A práve tento spôsob učenia o živote, ktorý sa nám predkladá v pravidelných fázach je to, čo človeka často ničí. To, čo človeka ubíja, ak náhodou nenájde niekoho. Ak nenájde toho "the one". 

Moja najlepšia kamarátka mi vždy hovorí, že na tomto svete je pre každého niekto. Niekto, kto bude človeka milovať, bude tu pre neho a podporí ho v každej situácií. Človeka, ktorý len tak neodíde. A ja som časom pochopila, že má pravdu. Pre každého človeka je na tomto svete niekto a ja som toho človeka našla. V prvom ročníku na strednej škole. Je to práve ona. Človek, ktorý ma vždy podrží a vždy si vypočuje moje citové výlevy. Človek, ktorý sa so mnou zasmeje nad každou hlúposťou. Človek, ktorý ma pozná ešte lepšie ako ja sama seba, pripomína mi milión vecí, na ktoré zabúdam a pritom má milión svojich ďalších, ktoré potrebuje vyriešiť. Človek, ktorý to so mnou vydržal päť rokov na strednej škole, videl ma v tom najhoršom a aj tak neodišiel. Márne, ja som vždy hovorila, že je to moja dávno stratená sestra. 

Niektoré veci, ktoré človek tak veľmi chce, už dávno má, len sa na ne treba pozrieť z inej perspektívy. A občas sa stane, že keď sa z inej perspektívy na tú vec pozriete, zistíte, že ju ani len nechcete :)