"klub nerozbitných detí"

Keď som si nedávno objednávala knihy z Martinusu, všimla som si knihu s názvom, ktorý má dnešný článok. Nie, nejdem písať recenziu na túto knihu, pretože je to návod pre rodičov, ako správne vychovať svoje deti v dnešnej dobe. Názov som si však na tento článok prepožičala, pretože vo mne evokuje jednu a trochu inú myšlienku, akú má kniha.
Aj keď napokon, myšlienka je v niečom celkom podobná.

Keď som bola menšia, často som počúvala príbehy mojej maminy z jej detstva. Úprimne, aj počas dospievania mi často hovorila o nejakých zážitkoch zo strednej školy či o zážitkoch z veku, v ktorom som bola práve v čase rozprávania ja. Často som sa pristihla pri tom, ako som porovnávala seba a moju mamu vtedy. Ako mi prišla omnoho vyspelejšia a akoby silnejšia v mnohých ohľadoch.
V skutočnosti to tak aj bolo.
Rovnako, ako sa každým rokom mení množstvo vecí, tak sa mení aj výchova a celkové správanie voči rodičom. Nedávna štúdia dokonca poukazuje na to, že "deti" odchádzajú od svojich rodičov až vo veku 30 (a viac) rokov. Neuveriteľné, že?

blazer & pants - SheIn
(pri nákupe na SheIn, môžete použiť moj kupón Q2cerna10 na 10% z objednávky!)

V dobe, kedy bola moja mama dieťaťom alebo neskôr teenagerom, bola a takisto aj musela byť, omnoho viac samostatná ako som bola vtedy ja. Dokonca aj v mojej dvadsiatke bola ona už dávno preč od svojich rodičov. Ja osobne si to neviem predstaviť. V tomto sa detstvo a taký ten bezstarostný život akoby človeku predlžuje a naťahuje. Človek už nemusí toľko bojovať, pretože veď "mama urobí" alebo "mama vybaví". Rodičia sú pre nás prístavom a akoby základňou, na ktorej nám je dobre a z ktorej nechceme odísť. A keď nemusíme, tak načo by sme odchádzali?

V mojom veku tak boli moji rodičia samostatní, prebíjali sa svetom a hľadali si nejaké miesto. Nehovorím, že to nerobím aj ja, no v ich dobe to bolo o niečo ťažšie. Museli toho veľa obetovať a prežiť si.
A oni pre mňa rozhodne do "klubu nerozbitných detí" patrili a stále patria. V dobe, kedy mohli pokojne ostať s rodičmi sa vydali preč. A nebolo to len preto, lebo "sa to tak v tej dobe robilo".

Otázka však znie, patríme do tohto "klubu" aj my? Dnešná generácia? Predsa len, tí silní a úžasní, ktorí do tejto kategórie patria, nás vychovali.
Odpoveď nie je jednoznačná a musíme si na ňu odpovedať sami. Patrím aj ja k tým silným, ktorí sa snažia bojovať za svoju dobrú budúcnosť? Či už v škole, v práci alebo v iných segmentoch života? Ak totižto človek berie prvú možnosť, pretože je pohodlnejšia a nebije sa za to, čo chce, pretože sa bojí, je pohodlný alebo má množstvo výhovoriek, len ťažko sa môže dostať do tejto skupiny.

V dnešnej dobe trpí viac ako 80% populácie depresiami. Povolanie psychológ, ktoré v minulosti tvorilo len menšinu, je dnes jedným z dôležitých povolaní, ktoré je neskutočne potrebné. Ľudia sú smutní, páchajú samovraždy, sú emočne labilní a často nevedia ani v tridsiatke či štyridsiatke, čo chcú. A pritom, aj oni boli vychovaní tými, ktorí sú silní. Dôvod je ten, že naši rodičia sa každým jedným dňom snažia spraviť náš život tým najlepším, aký len môže byť. Snažia sa nám dať aj modré z neba, rozmaznávajú nás a často robia väčšinu vecí za nás. Mnohí si to ani len neuvedomujú, no práve toto ich drží v úzadí. Nedokážu sa odpútať od komfortného života, ktorý im ponúkajú rodičia a boja sa spraviť krok do neznáma.
A práve to je často dôvod, prečo mnohí známi ľudia, ktorí niečo dosiahli, nemali na začiatku nič. Pretože sa nebáli skúšať niečo nové a byť chvíľu mimo svojej komfortnej zóny. Všetko toto im prinieslo perfektné výsledky a sú na tom najlepšom mieste.

Byť silný možno v športe znamená mať svaly a premôcť protivníka, no v skutočnom živote to znamená bojovať každý jeden deň za to, čo človek chce a za seba.