Sú dve fázy, ktoré sa často striedajú v živote človeka. Tou prvou je fáza, kedy vie presne, čo chce. Ide si za tý a silno za to bojuje. Následne prichádza fáza, ktorá sa objaví po určitom čase. Často po období, kedy je neustále niečomu vystavený a je vyčerpaný. Odrazu sa mu akosi nechce už bojovať ďalej. Nevie, čo robiť a ako sa posunúť ďalej.
Kým v prvej fáze neodradí človeka takmer nič, pretože vie, že to, čo robí je presne to, čo chce, v druhej fáze sa často podceňuje. Myslí len na zlé veci a nie je motivovaný.
Dlhý čas som si tieto fázy v živote nevšímala. Poprípade, ak som bola v prvej, šťastnej a motivovanej fáze, dúfala som, že tá druhá nepríde. Nechcela som ju. Predsa len, človek je rád na vrchole a nechce ísť z neho dolu. Bohužiaľ, tak ako sme určitý čas tam hore, musíme byť určitý čas aj tam dole. Nikto zatiaľ nezistil, prečo to tak je, no mnohí si myslia jedno.
Tá horšia fáza je tu na to, aby nám ukázala, čo všetko máme, a o čo všetko môžeme veľmi jednoducho prísť, keď si nebudeme vážiť to, čo máme.
Ke'd sa občas ja dostanem do tejto druhej, nepríjemnej fázy, často sa bojím, že bude pretrvávať navždy. Jednoducho sa bojím, že nikdy nepríde to moje druhé, namotivované ja, ktoré dokáže makať a namotivovať sa aj bez rôznych motivačných citátov alebo kníh.
Netreba sa však báť. Môžem vám z vlastnej skúsenosti povedať, že toto horšie obdobie raz prejde. Musí. Ide o rovnováhu, ktorá je vždy zachovaná.
Okrem toho, že som sa bála, že toto obdobie bude navždy, som sa taktiež vždy bála ešte jednej veci. Že kvôli tomuto obdobiu sa dostanem presne tam, kde som bola na začiatku. Že to všetko, čo som si odrobila odžila a prežila, že všetko to sa jednoducho stratí a ja budem tam, kde som bola pred niekoľkými rokmi.
Nemusíte sa však báť ani tohto. Pretože to všetko, čo ste už dokázali a urobili, je niečo, čo vám nikdy nikto nemôže vziať. Je to vaše. A to, že sa na chvíľku vychýlite z kurzu, je niečo úplne normálne. Nemôžeme byť stále 100 %-ní a vydávať 100 %-ný výkon. Aj keď to od nás často spoločnosť a okolie vyžaduje.
Nedávno som čítala veľmi pekný citít v knihe od známeho autora menom Atticus. Jeho citát znie:
"You think you are alone
but you're not
Aj v tých najhorších a najtmavších časoch je potrebné myslieť na to pekné a dobré. Pretože áno, ja viem. Na prvý pohľad sa zdá, že sa nemáme na čo tešiť. Vonku sa akosi všetko kazí. Okolo nás zúri pandémia koronavírusu, klimatické zmeny sú stále horšie a horšie a mnohí ľudia sú nepríjemní a nedokážu vám pomôcť. No aj napriek tomu je potrebné zamerať sa na to dobré, čo ešte zostalo.we are here
and a milion others too
all scared
all confused
all worried it might never change
but here is the big secret
the one they don't tell you
you're doing it right
just by living
and everything
will be okay."
Niekde som čítala, že jeseň nám ukazuje, aké pekné je nechať veci odísť.
Ja osobne jeseň milujem. Daždivé počasie, vonné sviečky, hmla, huňaté svetre, teplý čaj či káva, dobrá kniha alebo film či seriál a teplo domova. To je to, čo pre mňa signalizuje jeseň.
Keď sa nabudúce budete cítiť zle a nebudete vedieť, čo robiť, spomeňte si na to, že nie ste na tomto svete sami. Aj tí, ktorí vyzerajú, že majú všetko v živote premyslené a vedia, čo chcú, sa občas zaseknú na jednom mieste a nevedia ako ďalej. Len to nehovoria ostatným a nesťažujú sa. V tichu si pretrpia nepríjemné obdobie a posunú sa vpred.
Zverejnenie komentára