Určite aj vy poznáte takú časť svojho života, obdobie, nejaký úsek, v ktorom bol chaos, zmätok a veci sa diali jedna cez druhú. Dni plynuli tak rýchlo, že ste si uvedomovali len to, ako si večer líhate do postele a ráno z nej zas vstávate. Čas ide samozrejme rýchlo aj bez toho, no v takomto období sú hodiny ako sekundy a dni ako hodiny. Jednoducho, zdá sa vám, akoby niekto pustil rýchle pretáčanie filmu a neviete, kam sa chce dostať. Len čakáte, kým to obdobie prejde.
Ja osobne som človek, ktorý má rád veci naplánované. Z rovnováhy ma dokáže vyviesť všeličo, no nejako som si zvykla aj na neplánované udalosti. Tých je však oproti tým plánovaným omnoho menej, pretože aj keď sa snažím žiť aký taký spontánny život, prácu, školu alebo nejaké iné povinnosti si naplánovať jednoducho musím. Zvykla som si na nejaký zabehnutý životný štýl, ktorý mám, a aj keď sa často sama seba pýtam, ako je to možné, že ten čas ide tak strašne rýchlo, beriem to tak nejak normálne.
Predsa len, veľa povinností, škola a ostatné veci zaberajú viac času, a preto je normálne, že človeku aj ten čas rýchlejšie ubúda. Nedávno, približne tak pred rokom a pol, som však mala neskutočne hektické obdobie a aj napriek tomu, že mi tá moja rutina občas liezla na nervy, nepriala som si nič iné, ako sa znova dostať do tej pohody. Tým však nemyslím pohodu v zmysle, prídem domov, zapnem televíziu a budem pozerať od rána do večera nejaké relácie. Na také veci ja nie som. Skôr som myslela takú tú pohodu vnútornú, ktorá je pre mňa nesmierne dôležitá. Taká tá pohoda, kedy viete, že je všetko v poriadku a dokážete sa dobre vyspať. Taká tá pohoda, kedy ste v mieri sami so sebou a nevediete žiadnu vojnu s nikým, ničím a najmä nie sami so sebou.
A tak som čakala. Nič iné mi nezostávalo. Čakala som na ten pokoj, kedy bude všetko v poriadku, a kedy budem môcť zase zo seba dostať aj to najlepšie. Budem sa vedieť na všetko sústrediť a život bude zas a znova taký pokojnejší. Prišlo to. :)
