that one person

Niekde som čítala, že každá osoba je pre nás buď darom alebo trestom. Keď tak spätne uvažujem, čo sa za posledný polrok udialo (fakt je to už polrok?), pýtam sa samej seba, či nie je možné, aby jedna osoba pre nás bola oboje. Aj darom aj trestom. Odpoveď som si sama domyslela.
Áno, môže.
Nejaká osoba pre nás môže byť aj darom a aj trestom zároveň, pretože nám v jednej minúte jeho prítomnosť môže dávať úplne všetko. Pokoj, radosť a šťastie, no okamžite to tá osoba vie aj vzdať. My sami sa vtedy oddávame pár minútam, hodinám či dňom, kedy sme šťastní, no aj tak vieme, že príde úder, príde pád a odrazu budeme na dne. Zapredáme krátkodobé šťastie za niekoľko dní, týždňov či dokonca mesiacov v žiali a smútku. No my to aj tak robíme. Vieme, že to bude bolieť, vieme, že nás to zraní, no aj tak sa necháme zraniť.
Necháme sa zraniť sami sebou, pretože naše očakávania sú väčšie, ako je skutočnosť.
Zrania nás naše očakávania.

shirt - Zaful.com

Je až neuveriteľné, ako s jednou osobou môžeme prežiť raj na zemi a peklo súčasne. Ako sa dokážeme oddať tomu skvelému pocitu, ktorý vieme, že nebude navždy, no aj tak sa oddáme. Vieme, že keď dopadneme, bude to bolieť, no zatvárame pred tým oči. Robila som to dlho. Zatvárala som oči, nevidela som realitu takú, aká v skutočnosti bola. Nezranil ma ten človek, zranila som sa sama. Zranila som sa tým, že som tomu človeku dovolila dostať sa blízko.
Zranila som sa tým, že som mala očakávania, kvôli ktorým som sa sklamala.
Zranila som sa tým, že som zapredala pár sekúnd šťastia za dlhé minúty smútku.
Netreba viniť nikoho iného, pretože by to bolo zbytočné.

A viete, prečo sa tak radi zapredáme za pár minút šťastia? Pretože práve v tom okamihu cítime, že nám patrí celý svet. Patrí nám úplne všetko, sme šťastní, naplnení láskou a cítime len to pekné. Nemyslíme na to, čo bude zajtra, čo bude o týždeň či mesiac. Načo aj? Veď všetci nám hovoria, aby sme žili pre prítomný okamih. Aby sme si užívali každý deň ako posledný. Pri niektorých veciach by sme však do budúcnosti pozerať mali. Mali by sme premýšľať, čo robíme a aké následky to bude, hlavne pre nás samotných, mať. Raz sa totižto zobudíme, budeme úplne sami, prázdni a nebudeme vedieť, čo od toľkej bolesti robiť.
Niekedy je lepšie strhnúť ružové okuliare a pozrieť sa na svet reálne.