SOCIAL MEDIA

I regret ...

10. novembra 2019
Hovorí sa, že v živote by sme mali žiť tak, aby sme potom následne nič neľutovali. Snažím sa toho držať a myslím, že mi to aj celkom ide. V živote sa snažím neľutovať nič, aj keď... Nikto nie je dokonalý, a preto aj ja mám zopár vecí, ktoré ľutujem. Poďme sa na to pozrieť.

So, let's do it.

Na Instagrame som vám položila na prvý pohľad jednoduchú otázku, Čo v živote ľutujete? Otázka jednoduchá, no odpoveď nie. Osobne som dlhšie uvažovala, čo vlastne mňa mrzí, čo ľutujem a určite by som chcela vziať späť. Nakoniec to však človeku napadne. A vám aj napadlo.

Spravím zopár kategórií, pretože odpovede sa celkom opakovali. Tou prvou a najčastejšou odpoveďou bola téma lásky a vzťahov. Úprimne, ani sa nečudujem. Často sú to práve vzťahy, kvôli ktorým chceme vrátiť niečo späť. A nemusia to byť len vzťahy "frajer a frajerka" či manželstvo. Často ide aj o tie priateľské vzťahy.

Druhou, často opakovanou odpoveďou, bol stratený čas nad vecou alebo ľuďmi, ktorí za to nestáli. Ono, to je práve jeden z najväčších problémov. Čas je to najcennejšie, čo človeku môžete dať, a keď vám ho neopätuje alebo ho jednoducho "zahodí", vrátiť vám ho nemôže.
Viete ako sa hovorí, každý človek nás nejakým spôsobom zraní, treba si nájsť takých, ktorí za to stoja.

Dve odpovede, ktoré som dostala, ma aj dobre pobavili. Týpkovia vraj ľutujú prvé tetovania, ktoré si dali urobiť 😄. Čo vám poviem, aj takéto typy ľútosti sú.

No a poslednou skupinou, ktorej odpovede sa opakovali bolo to, že si ľudia nevážili to, čo mali. Uvedomili si to až vtedy, keď to stratili. Ja sa však ani nečudujem. Žijeme tak rýchlym životom, že si myslíme, že to, čo máme, nikdy neodíde a bude tu navždy. Pravdou je však presný opak.
Ku koncu musím dať také menšie zhrnutie. Najčastejšie v odpovediach ľudia ľutovali to, čo nepovedali alebo nespravili než to, čo urobili alebo povedali. Ja osobne sa riadim radšej tým, že niečo urobím alebo poviem, aby som si následne v budúcnosti nemusela hovoriť, čo ak by to vyšlo. Takto si poviem, skúsila som to a nevyšlo to. Urobila som ale pre to niečo.

A na koniec, aj keď som moc nechcela, som si pripravila aj ja dve veci. Dve, ktoré mi hneď vyskočia v hlave, keď sa povie "niečo ľutovať". Prvá sa viaže skôr na ten bežný život a druhá na vzťahy.

Prvou je škola. Myslím, že nikoho z môjho okolia to neprekvapí a taktiež to neprekvapí asi ani ľudí, ktorí si na začiatku tohto roka prečítali jeden článok (stačí klik sem a rovno si ho môžete prečítať - môj názor sa nezmenil). Písaniu sa venujem snáď od základnej školy, keď som si písala denníky a nejaké básničky. Takému "profesionálnemu" písaniu, kedy píšem pre niekoho a zarábam si tým, sa venujem už cez päť rokov. Od školy som teda, logicky, očakávala niečo, čo ma posunie ďalej. Ale tak, povedzme si úprimne, očakávania sú sviňa 😅 a radšej som ich nemala mať.
Keby vezmeme do úvahy môj prvý článok z prvého ročníka v zimnom semestri, môžeme si povedať, okay Naďa trochu preháňa, nechajme ju, ono sa to utrasie a zvykne si. Bude lepšie. Lenže už som si prešla ročníkom prvým, som (skoro) na konci zimného semestra v druhom a stále si potvrdzujem to isté. Tá škola mi nemá čo dať, skôr ma len nervuje (a všetci dobre vieme, že z nervov a stresu vypadávajú vlasy, je migréna a všetky tieto srandy) a dúfam, že to dotiahnem do bakalára. Čo si budeme, poviem to rovno.
Úprimne, som prekvapená, že v 14/15, keď som si vyberala strednú školu, som si vybrala omnoho lepšie ako teraz 😄. Nevadí, stáva sa. Začínať nejakú výšku znova teraz by sa fakt neoplatilo.

A ako som spomenula vyššie, druhou sú vzťahy/láska a tieto veci, ktoré každý poznáme. Táto vec sa spája s jedným presným človekom (vidím teraz ten facepalm Loly, ktorá čaká, čo pôjde ďalej, lebo veľmi dobre vie, o koho ide 😂). Myslím, že neexistuje človek, ktorý by nemal tzv. "crush". Viete, ste do niekoho po uši "zamilovaní" - nemusí to byť však len človek z vášho "reálneho" života, pokojne to môže byť celebrita alebo niekto, koho ste v živote nevideli. U mňa to bol človek z blízkeho okolia počas maturitného ročníka. Bolo to všelijaké a ja neviním fakt nikoho. Skôr by som mohla seba, lebo toto ani nie je taká tá smutná, ale skôr úsmevná "ľútosť". Ja som bola fakt krava v tom čase. Písala som si také niečo ako denník alebo skôr také poznámky zo všedných dní, a keď teraz vidím, čo som tam popísala ako. Ja som toho človeka mala fakt rada viac ako len kamaráta, ale tak strašne som to prežívala, že neviem, ako sa to so mnou dalo vôbec vydržať 😂😂. Čudujem sa dotyčnému (teda ani nie, po tom, ako to nakoniec skončilo😅), Lole (tej totálne že najviac) a všetkým mojim takým blízkym, ktorí ani nemali tušenia, čo sa deje, ale boli vtedy so mnou.
Čiže, keď hovoríme o ľútosti, dalo by sa povedať, že v tomto prípade ľutujem to, akú stránku svojho ja som tomu človeku ukázala. Že som to teoreticky nebola ani ja, bola to nejaká pobláznená dievčina, ktorá robila jednu chybu za druhou (fakt, to keby ste videli, čo som ja popísala a porobila v tej dobe 😂 Teraz by som nič také už neurobila.). Ale tak viete ako. Ľudia sa vraj učia z vlastných chýb. A ja som sa poučila. Ak sa k tomuto dotyčný raz dostane, zdravím ho a dúfam, že sa pobavil. Lebo ja som sa príjemne nasmiala, kým som to písala.
A myslím, že to je na dnes asi všetko. 🙋
P.S.: Raz o svojich zážitkoch asi napíšem aj knihu.

3 komentáre :