Takto znel jeden výrok, ktorý som niekde čítala a úprimne, sama už ani neviem kde. Zapamätala som si ho však veľmi dobre, pretože pred rokom a pol som sa ostrihala. Z mojich dlhých vlasov, ktoré som nosila takmer celý život, sa stal krátky "bob", ako to nazývajú mnohí.
Pri strihaní som sa bála, mala som mierny stres, ale nakoniec to dopadlo skvelo. Vlasy som mala po plecia, možno jemne pod ne, a milovala som ich.
Následne som šla ešte kratšie.
Kratšie.
A kratšie.
Niekedy na konci leta som si povedala, že by som si mohla nechať vlasy jemne podrásť, aby som si ich mohla dať do vrkoča alebo drdola.
Nestalo sa tak.
Úprimne, pár mesiacov som sa držala toho, že si vlasy nechám podrásť a keďže mi rastú rýchlo, už o pár mesiacov som ich mala jemne pod plecia. Lenže skoro stále som ich nosila nejako vypnuté, pretože rozpustené mi vadili.
A tak, pred asi dvomi týždňami, som zavítala do kaderníctva a ostrihala sa.
Znova.
A to je aj dôvod, prečo som sa vo výroku, ktorý som vyššie spomínala, našla.











