1. novembra 2018

my past

Nedávno som si prezerala svoje staršie fotografie, čítala som si denník a nejako som si rekapitulovala, čo sa vlastne za posledný rok stalo.
Bože, bolo toho tak veľa! Neskutočne.
Bola to radosť, úsmev, bolesť, plač, priateľstvo, láska, šťastie, smútok, slzy. Kombinácia úplne všetkého. Neskutočná kombinácia, ktorá mi môj život zmenila, rozhodila a spravila mi v ňom menší, no ten dobrý chaos.
Za posledné dni sa toho stalo dosť. Viete, mnohokrát sa stáva, že za minulosťou spravíme hrubú čiaru. Od všetkého sa odosobníme, odtrhneme a necháme to za sebou. Niekedy nás však milosť dobehne. Tak nepekne, veľmi rýchlo a zasiahne nás presne vtedy, keď to nečakáme.
Ako sa to stalo aj mne, pred pár dňami. Po veľmi dlhej dobe si ma minulosť našla a zasiahla takým tým nepríjemným pocitom bezmocnosti a miernym chaosom. Predsa len, väčšinou je môj život tak, že viem, čo robiť.
Viem, čo chcem.
Viem, ako pokračovať.
No teraz, pár dní, možno je to už nejaká dlhšia doba, som v období, kedy akoby neviem, čo vlastne chcem. Sama ani neviem, či to môžem nazvať obdobím seba-objavovania. Mnohí si takýmto seba-objavovaním prejdú najmä počas strednej školy. Pretože predsa len keď ide človek zo základnej školy na strednú, vyberá si ju skôr podľa toho, kam idú aj jeho kamaráti alebo to, čo mu poradia alebo povedia rodičia. Úprimne, kto z nás vedel, čo chce robiť vo svojich 14-15 rokoch? Myslím, že v takomto veku nerozmýšľa takmer nikto nad svojou budúcnosťou, ktorá zahrňuje prácu a rodinu. Každý je ešte v takom nízkom veku, že počíta s tým, že pokračuje na nejakú školu. A úprimne, aj tak je niekedy úplne jedno, akú strednú školu vyjdete, pretože pokračujete na vysokú školu, kde už ste starší a nejako viete, čo chcete alebo nepokračujete a idete pracovať. A keď ste šikovní a priebojní, dokážete sa dostať aj na úplne odlišnú pozíciu v práci, než ste študovali.
Mnohí mladí ľudia si teda takým seba-objavovaním alebo hľadaním samých seba a toho, čo by chceli v budúcnosti robiť, prejdú počas strednej školy. V tom období od 15-19/20 rokov. Potom, na konci strednej školy vedia, či budú v štúdiu pokračovať alebo nie.
U mňa to bolo trochu inak. Ja som prvé dva ročníky na strednej škole nejako nerozmýšľala nad tým, čo chcem. Myslím si, že ani moji spolužiaci. Keďže sme mali o rok naviac ako ostatní stredoškoláci, nemuseli sme sa nejako ponáhľať. V druhom ročníku som zistila, že ma baví písanie. Bolo to pre mňa oslobodzujúce a bolo to niečo, čo som milovala. Približne po roku som si povedala, prečo to neskúsiť ako prácu? Písala som blog, a tak, prečo to nepovýšiť trochu vyššie. Výhodou bolo aj to, že som mohla túto prácu robiť z domu a nikam som nemusela chodiť. Tí ľudia, ktorí vedia kde bývam, poznajú moje večné problémy so spojmi a v dobe, kedy som mala 17 som si vodičák ešte len začala robiť, takže práca, kde by som musela dochádzať by bol skôr horor ako niečo reálne. Samozrejme, všetko sa však dá. Ja som sa to snažila vymyslieť nejako inak. A išlo to. Našla som si prácu, ktorú som mohla robiť z domu.
Vo štvrtom ročníku, kedy sme už tak nejak začali uvažovať, kam si budeme o rok dávať prihlášky, ma napadla žurnalistika. Predsa len, články píšem, je to nielen moja práca, ale najmä koníček, hobby. Prečo teda neštudovať niečo, čo ma baví? A tak som nemusela ani dlho rozmýšľať. Moje prihlášky putovali preto rovno na žurnalistiku.
Posledný ročník na strednej som ani len nerozmýšľala nad tým, že by som študovala na vysokej niečo iné, alebo že by som nešla na vysokú vôbec. To, že budem aj po strednej ďalej študovať som brala ako samozrejmosť už od prvého ročníka nielen ja, ale aj moji rodičia.
Skončila škola a ja som mala odrazu čas na úplne všetko. Začala som teda premýšľať. Začala som sa hľadať.
Začala som sa hľadať v období, kedy mnohí ľudia v mojom veku vedia, čo by chceli. Nehovorím, že to vedia všetci, ale nejaká tá väčšia polovica asi aj áno.
Zrazu sa mi zdalo, že všetko to, čo som mala naplánované a to, čo chcem dosiahnuť, nemusí byť presne to, čo chcem. Sama som zrazu ani nevedela, či študovať ďalej, ďalších päť rokov, je mojím snom.
Takáto neistota sa však vytratila nejako potom, ako som na vysokú školu nastúpila. Samozrejme, je to úplne iný systém, ako na strednej škole, no dá sa na to zvyknúť si a myslím si, že mi to išlo celkom hladko. Zmeny nemám v láske, no čím som staršia, tým viac sa im viem prispôsobiť a znášam ich lepšie.

Len nedávno som však počas dňa niekoho stretla. Niekoho, kto mi všetko znova akoby pripomenul. Niekedy vám stačí len toho človeka vidieť a vrátia sa vám spomienky a všetko to, čo sa udialo. A práve to bol aj dôvod, prečo som začala znova premýšľať.
Čo vlastne v mojom živote chcem? Čo chcem dosiahnuť a kam sa chcem pohnúť? Teraz to neviem ani ja sama, no dúfam, že sa znova dostanem do bodu, kedy to budem vedieť.

2 komentáre so far

The Colorful Thoughts © . Template by JiveHype.co.
Posts RSS . Comments RSS